Z HISTÓRIE KOŠICKÉHO KOTRMELIAKA
Vložené 01.05.2020
Všetky plemená domácich holubov majú spoločného predka, holuba skalného (Columba livia). Zmienka o domácich holuboch z Egypta je stará 3000 rokov p. n. l. Neskôr boli chované najmä v Strednej Ázii, odkiaľ sa dostali hodvábnou cestou do Prednej Ázie a Indie. V prvom storočí nášho letopočtu už chovali holuby v Ríme a zmienka o holuboch „letúňoch“ spred 2000 rokov je známa z Modeny. V 17. storočí sa plemená holubov z Orientu privážajú do Európy počas vojenských výprav Turkov cez Balkán a riečnou plavbou sa šíria vnútrozemím.
V nemeckej literatúre od G. Prütza z roku 1886 nachádzame maľbu holubov s názvom uhorský bielohlavý letún – straka. Holuby na tejto ilustrácíi prezentujú pôvodný typ letúna s bielou hlavou bez farebných klinkov k oku a sedlatou kresbou. Je otázne, či je to náhoda, ale holuby z maľby sa najviac ponášajú na naše košické kotrmeliaky. V tej dobe Slovensko spadalo pod Rakúsko – Uhorsko. V dostupnej literatúre sa pôvod košických kotrmeliakov odvodzuje od komárňanského kotrmeliaka, ktorý sa do ľavobrežného Komárna dostal lodnou dopravou. Podľa Ferianca sa tieto stredodunajské kotrmeliaky chovali aj v iných mestách Uhorska ako produkt komárňanských chovateľov. Podľa rozprávania starých chovateľov mali holuby privezené Turkami nižšie hlavy, šikmejšie čelá a dlhšie zobáky a súčasnú podobu nadobudli okolo roku 1830. Nie je však isté, či sa chovatelia z Košíc zamerali na komárňanské holuby so zachovanou leteckou akrobaciou a tieto ďalej zošľachťovali, alebo išlo o holuby iného pôvodu.
Košice – metropola východu, patrili medzi najdôležitejšie križovatky obchodnej Európy a v Uhorsku mali významnú pozíciu. Boli sídlom sedmohradských kniežat. Po roku 1867 bolo mesto, pod značným vplyvom maďarizácie, budované ako centrum Horného Uhorska. Je možné, že v tomto období boli do Košíc privezené kotrmeliaky z Maďarska a Rumunska, pričom sa mohlo jednať o holuby typovo odlišné od komárňanského kotrmeliaka. Na internete sa dočítame o vzniku košického kotrmeliaka v roku 1913 alebo 1924. Tieto tvrdenia v súčastnosti nie je možné potvrdiť, ani vyvrátiť. Bielohlavé sedlaté holuby boli prezentované na výstave v Budapešti v roku 1920. Isté však je, že do 50. rokov sa o plemene košický kotrmeliak vtedajší autori nezmieňujú. Chovy holubov boli počas svetových vojen zdecimované a po roku 1945 museli byť s ťažkosťami obnovované. Chovatelia z východného Slovenska dali prednosť kotrmeliakom so zachovanými akrobatickými vlastnosťami, ktoré mali pokojnú povahu a vďaka stredne dlhému zobáku spoľahlivo odchovávali mláďatá. Niektoré pramene uvádzajú, že košické kotrmeliaky používali chovatelia komárňanských kotrmeliakov ako kŕmiče, nie je však isté či išlo o košické kotrmeliaky, neštandardné komárňanské alebo ich krížence. Aktívna činnosť košických holubiarov a ich účasť na výstavách v Maďarsku a Rumunsku nevylučuje možnosť, že si košickí chovatelia do svojich chovov zo zahraničia prinášali cudzie holuby na občerstvenie krvi . Košickým kotrmeliakom ako plemenom sa zaoberá chovateľská literatúra od roku 1964 od Bureša, vo vzorníku holubov od Voráčka a druhom vydaní Príručky drobnochovateľa od Maara. Profesor RNDr. Oskár Ferianc košické kotrmeliaky vo svojich knihách opisuje ako ľúbivého holúbka odvodeného od komárňanského kotrmeliaka, vyzdvihuje však jeho letecký výkon a akrobaciu.
Foto č. 2
Za samostatné plemeno bol uznaný v roku 1958. Snaha chovateľov o jeho uznanie prebiehala už v v rokoch 1950-1958, na čom majú zásluhy najmä bratia Farkašovci. V časopise Záhradkár – Chovateľ z roku 1970 Július Herbst opisuje proces uznávania košického kotrmeliaka takto: „Jednu zimnú februárovú nedeľu v roku 1958 stretli sa v miestnej organizácii v Košiciach odborníci z Bratislavy a Prahy, a na predloženom chovnom materiáli si overili podmienky na uznanie vzorníka. Odvtedy funkcionári SZD v Košiciach robili všetko na záchranu a rozšírenie chovu. Bola zriadená chovná stanica, do ktorej na náklady organizácie odkúpili holuby, ktoré sa čo najviac približovali k práve dohodnutému vzorníku. Po niekoľkých rokoch však zmenila držiteľa, a nakoniec holuby z chovnej stanice skončili v rukách chovateľa, ktorý po počiatočných neúspechoch tento chov prenechal inému holubiarovi. V roku 1961 bola v záujme rozšírenia chovu aj špeciálna prehliadka holubov plemena košický kotrmeliak. V ďalších rokoch chovatelia dostávali zvýšený prídel krmiva, ale napriek tomu sa chov ťažko rozširoval, lebo do módy prišli vysokoletky, orientálne kotrmeliaky a iné plemená. Skalní chovatelia svoje holuby úspešne vystavovali, chov sa rozšíril aj do Michaloviec, Vranova, Trebišova, Spišskej Novej Vsi a iných miest východného Slovenska. “
Po určitom čase však v chove, následkom príbuzenskej plemenitby a nedostatku novej krvi, nastali problémy. Preto sa chovatelia snažili oživiť svoje chovy občerstvením krvi. Už v minulosti sa snažili vylepšiť košické kotrmeliaky komárňanskými . Prílevom ich krvi sa však charakteristické vlastnosti košického kotrmeliaka strácali. Najčastejšie sa krížením s komárňanským kotrmeliakom zmenil tvar hlavy a pri sedlatých holuboch v kresbe hlavy farebné klinky siahajúce k oku. Chovatelia plnofarebných holubov si na regeneráciu vybrali segedínske letúny. V staršej literatúre sa uvádza, že niektoré kmene týchto holubov výborne kotrmelcovali. Ani toto kríženie neprinieslo želaný efekt, nakoľko holuby z tohto odchovu sa typom hlavy, chocholíka a chvosta vôbec nepodobali na košické kotrmeliaky, mali bledé obočnice a do chovu sa vnieslo nežiaduce plachtenie, ktoré je pre segedínske letúny príznačné. Rumunskými kotrmeliakmi z Temešváru mali nakrížené červené holuby modrastý pás v chvoste. Neštandardné rakovnícke kotrmeliaky boli použité tiež, kedže po druhej svetovej vojne bol na regeneráciu rakovníckych použitý košický kotrmeliak. Kríženie sa uskutočnilo aj s plemenom poľský kotrmeliak, ktorý dal dobré potomstvo vo farbe žltej a čiernej. Problém bol s červenými, u ktorých bola po týchto holuboch farba bledá bez lesku. Ako najúspešnejší prínos do chovu košických kotrmeliakov popisuje J. Herbst kríženie s náhodne získanými holubmi typu košického kotrmeliaka z okolia Michaloviec a Sobraniec. Bielohroté holuby sa podarilo zošľachtiť, problém tvorili najmä biele pančušky, biele perie okolo kloaky a biela briadka. Pri sedlatom ráze bol problém s výberom partnera vzhľadom na kresbu. Aj v súčastnosti sa stáva, že holuby s vynikajúcou kresbou odchovajú mláďa s kresbou horšou a naopak holuby s chybou kresby dávajú výborne sfarbené potomstvo. Odporúča sa páriť najmä holuba s výbornou kresbou s holubicou výbornou v type. V 70. rokoch sa za najprešľachtenejšie holuby považovali čierne sedlaté, pri modrých a strieborných v tej dobe vytýkali nasadenie chocholíka a typicky pretiahnutej hlavy. Chocholík košického kotrmeliaka by nemal presahovať líniu hlavy, v minulosti sa vyžadoval lastúrový chocholík bez postranných ružíc, aj keď zo staršej literatúry sa dozvedáme, že tieto malé nevýrazné postranné ružičky sa na viacerých exemplároch vyskytovali. V súčastnosti je možné farebné rázy krížiť medzi sebou, pričom pri znalostiach základov genetiky si môže chovateľ súčasne dochovať a regenerovať viacero farieb s menším počtom holubov.
V aktuálnom štandarde sa vyžaduje nízko klenutá, mierne predĺžená hlava, nižšie čelo tvorí so zobákom takmer neprerušovanú líniu. Predtým bola vyžadovaná hlava neprerušovanej línie zobák – čelo. Obočnice úzke jemné a hladké, ružové až červené. Zobák dlhý 12 - 14 mm má byť svetlý pri všetkých farebných rázoch,pazúriky zhodné s farbou zobáka - svetlé. Pri tmavých rázoch toto zosvetlenie spôsobuje smoky faktor (dymový), vďaka ktorému majú holuby svetlý zobák aj pazúriky. Pri tmavých rázoch je povolená na zobáku pigmentová škvrna, tzv. ihla. Občas sa prejaví tmavšia škrvnka na zobáku aj pri červených recesívnych, najmä pri heterozygotných holuboch z kríženia čiernych a červených recesívnych. Pri sedlatých holuboch sa farebné operenie krku nesmie dotýkať obočníc. Biela farba hlavy sa podľa vzorníka uvádza po hrdlo, cenené sú najmä holuby s bielym operením hlavy pod hrdlom na šírku zobáka a siahajúcim Foto č. 3
na temene po chocholík bez farebných klinkov k oku.
Klub chovateľov košických kotrmeliakov
Myšlienka založenia klubu vznikla už pred rokom 1975. Zanietený chovateľ František Lacko nadviazal kontakty s chovateľmi v Topoľčanoch a Bratislave. Po rokovaniach na ÚV SZCH mali byť spočiatku chovatelia pričlenení do Klubu chovateľov komárňanských kotrmeliakov. K tomu však nedošlo vzhľadom na odlišné ciele košických a komárňanských chovateľov a veľkú vzdialenosť. Prvýkrát sa zišli ich chovatelia v snahe zlepšiť svoje chovy v roku 1976 na výstave zvierat v Košiciach. Tam dohodli zásady spolupráce a navrhli prípravný výbor. Pre nedostatok potrebných podkladov v roku 1977 k založeniu klubu nedošlo. V tom istom roku však chovatelia na Národnej výstave v Nitre predviedli v expozícii holubov košické kotrmeliaky v takom množstve a kvalite, ako na žiadnej výstave predtým. Založenie klubu bolo schválené ÚV SZCH na základe návrhu Komisie pre chov holubov. Prvým predsedom bol Ivan Baldys, tajomníkom František Lacko, poradcom chovu Július Herbst, Gejza Macko, Alexander Kerekeš, Ladislav Béreš a ďalší. Prvoradou úlohou výboru bolo ujednotiť exteriér a typologické znaky plemena. V tom období klub združoval cca 30 chovateľov, ktorí chovali jednofarebné kotrmeliaky vo farbe čiernej, modrej, žltej, červenej a bielej, bielohroté, fŕkané aj sedlaté košické kotrmeliaky. Už v tom období sa skúsenejší chovatelia snažili o regeneráciu strieborných sedlatých. Na prahu nového milénia sa významnou mierou na došľachťovaní a rozmnožovaní košických kotrmeliakov podieľal Peter Samuelis z Košíc. V súčastnosti klub združuje 17 chovateľov, aj keď skutočný počet chovateľov je určite omnoho vyšší. Z chovov sa pomaly vytrácajú modré pásavé, červenoplavé, žltoplavé, ale aj biele kotrmeliaky.
Foto č. 4
Košické kotrmeliaky zaraďujeme medzi jednoduché kotrmeliaky. Podľa rozprávania starších chovateľov by holuby mali lietať vo výške nad kostolnou vežou (malá výška) a počas hladkého letu vykonať jeden, maximálne dva premety za sebou a tieto počas letu častejšie opakovať.
Letecká akrobacia opísaná podľa chovateľa Farkaša z Košíc. Základnú časť akrobacie košických kotrmeliakov tvoria kotrmelce dozadu okolo osi roztiahnutých krídel. Veľmi rýchle sa prevracajú a preto nestrácajú výšku. Kotrmelce holubi nerobia za sebou a celý postup nemá charakter padavého gúľania orientálnych kotrmeliakov. Opakujú ich však často za sebou, napr. v polmetrových odstupoch. Pri prelietavaní kratších vzdialeností môžu tiež urobiť 2 - 3 od seba oddelené premety. Niektoré holuby sa dokážu točiť vo forme špirály smerom dolu, okolo zvislej osi. Košický kotrmeliak je kŕdľový letún, pričom premety jednotlivých holubov nijako nezdržujú let kŕdľa, naopak let pôsobí dojmom, akoby kotrmelcujúce holuby museli prelietavať vzdušné prekážky, ktoré ich na chvíľu zdržia a vzniknutý priestorový rozdiel medzi sebou a kŕdľom museli vyrovnať prudším pohybom krídel. Ako to však bolo s kotrmelcovaním košických kotrmeliakov ťažko zistiť, v roku 1969 prof. Ferianc píše, že by bolo vhodné zamerať sa okrem exteriéru aj na zdokonalenie a zlepšenie ich akrobacie.
Foto č. 5
V mojom chove holuby lietajú v malej výške. Najmä mladé jedince sa vyznačujú uspokojivým počtom jednoduchých alebo dvojitých premetov, no nájdu sa aj holuby, ktoré majú sklon k viacerým akrobatickým figúram. Bolo by vhodné, keby sa naše národné plemeno košický kotrmeliak rozšírilo aj medzi chovateľov, ktorí okrem výstavných ambícií majú aj možnosti na rozvíjanie letovej akrobacie košického kotrmeliaka a skúsených holubiarov, ktorí majú znalosti a chuť na regeneráciu vyššie spomenutých, málo chovaných rázov.
Text a foto Ing. Jozef Ferenc
kontakt na autora: e-mail: ferencjo@gmail.com
Text k fotkám:
1. Uhorské bielohlavé letúny straky, Mustertauben - Buch, 1886 - Titulná fotka článku.
2. Košický kotrmeliak, z knihy Ing. V. Malík, Š. Štefka, Atlas plemien holubov, Príroda, Bratislava, 1970.
3. Výletky.
4. Fŕkaný košický kotrmeliak, klubová výstava košických kotrmeliakov, Košice 2019.
5. Let košických kotrmeliakov.
